„Inak ja
som Lenka, mimochdom.“
„Aj my! My obidve!“
Nevedela som, či
sa mám smiať alebo plakať. V hociakom inom prostredí by som sa z tejto
náhody tešila, no pri bare v miestom nevestinci som nečakala, že stretnem
... seba.
Bol 14-ty február
a spolu s dvoma kolegyňami sme sa autom vybrali ku česko-rakúskym
hraniciam, aby sme navštívili mestne „nočné dámy“ a prejavili im Božiu lásku
a úprimný záujem. Moje kolegyne už
boli v tomto kraji dobre známe a preto nám boli dvere do 10-tich
podnikov zoširoka otvorené a všade nás vítali s nadšením. Postup bol
jednoduchý – zapriať slečnám pekného Valentýna, dať im malý darček a na výber
zopár z našich krátkych brožúr o ženách, ktoré Boh zachránil z erotického
priemyslu.
Keď dievčatá začuli slovenčinu na tvári im
zasvietil široký úsmev a s ľahkosťou sa pustili do reči. Jedna
špecifická situácia mi utkvela v pamäti. Sedeli sme na červených pohovkách
v zadymenej miestnosti. „Prečo toto robíte? Prečo sem chodíte?“ spýtala sa
ma sporo odetá česká dievčina s dlhými čiernymi vlasmi. „Skrátka pre to,
aby ste vedeli, že na vás niekomu záleží a že nie ste tu zabutnuté. Bohu
na vás záleží. A tiež, že ste veľmi vzácne, nie preto koľko vám platia,
ale len pre to, kým ste.“ Vykoktala som zo seba rozpačitú odpoveď. Teraz uz na
mňa hľadeli štyri páry očí a ja som mala pocit, že mi vidia až do žalúdka.
Ich oči sa leskli, možno slzami, možno alkoholom...neviem. No viem jedno, boli
to oči celkom ako tie moje, hladné po tej ohromujúcej láske, po ktorej kričí
vnútro každého človeka, bez rozdielu.
V inom podniku
bola konverzácia veľmi krátka. Mladá bratislavčanka bola tak v mojom veku.
Vraj ešte študuje a cez víkendy si privyrába na hraniciach. Dídžeji v „bordeloch“
majú celkom prefíkajnú stratégiu. Akonáhle vidia, že dievča si neplní pracovné
povinnosti, zahrajú „jej pieseň“ na ktorú dievča musí v momente odísť ku
tyči a tancovať, inak bude platiť penále. Trvalo asi minútu kým zaznela „jej
pieseň“ a mladá bratislavčanka sa presunula na pódium. Jej výkon zrejme
zapôsobil, keďže po chvíľke odkráčala z miestnosti s novým zákazníkom.
Dievča v jednom
s najväčších „verejných domov“ v okolí mi nerozumelo takmer nič. Pôsobila
na mňa ako zatúlané mača v lese. Vraj je z Moldovska no nehovorí ani
pol slova žiadnym z okolitých jazykov (mimochdom, boli by ste prekvapení
ako sú rečovo tieto dámy zdatné! Mnohé sa dohovoria viac ako ja). Na obrovskom
plátne vpravo sa neustále premieta porno. Náročky si zastanem chrbtom a v duchu
rozmýšľam ako sa sem asi toto dievča dostalo, kto ju tu „zapredal“ a jedinému
posolstvu, ktorému asi rozumie, je len názorná ukázka za mojím chrbtom. 24
hodín denne.
Ešte stále je mi
z toho všetkého smutno. Čím to je, že ja som na tejto strane dvier a ony
na tej druhej? Kde sa stala chyba? Čo sa deje v ich mysli a srdci,
keď sa už roky pohybujú v týchto sférach, na tvári voskový úsmev a za
očami potoky sĺz hnevu a nespravodlivosti...
Som rada, že sme
o nás vedia. Vedia kam ísť, na koho sa obrátiť ak sa z tejto situácie
chcú dostať. No je to neuveriteľne dlhý a namáhavý boj o prežitie.
Som rada, že aj keď sme my zmizli v nedeľnej tme, príbehy na povzbudenie
zostanú v ich rukách a môžu hovoriť o pravde, ktorá vo svetle
neónov a alkoholu vyznieva takmer nehanebnejšie ako ich drobné kúsky
oblečenia. My odídeme, no Boh zostáva.
Prosím modlite sa
za tieto dievčatá aj za prácu mojich spolupracovníčok, ktoré sa starostlivosti
o „nočné dámy“ venujú denno denne. Ja som sa ku nim pridala teraz prvý krát no
vidím, že je to dosť náročné.
Ďakujem(e).
