piatok 11. marca 2016

Postrehy z verejných domov

„Inak ja som Lenka, mimochdom.“
„Aj my! My obidve!“
Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. V hociakom inom prostredí by som sa z tejto náhody tešila, no pri bare v miestom nevestinci som nečakala, že stretnem ... seba.

Bol 14-ty február a spolu s dvoma kolegyňami sme sa autom vybrali ku česko-rakúskym hraniciam, aby sme navštívili mestne „nočné dámy“ a prejavili im Božiu lásku a úprimný záujem.  Moje kolegyne už boli v tomto kraji dobre známe a preto nám boli dvere do 10-tich podnikov zoširoka otvorené a všade nás vítali s nadšením. Postup bol jednoduchý – zapriať slečnám pekného Valentýna, dať im malý darček a na výber zopár z našich krátkych brožúr o ženách, ktoré Boh zachránil z erotického priemyslu.



 Keď dievčatá začuli slovenčinu na tvári im zasvietil široký úsmev a s ľahkosťou sa pustili do reči. Jedna špecifická situácia mi utkvela v pamäti. Sedeli sme na červených pohovkách v zadymenej miestnosti. „Prečo toto robíte? Prečo sem chodíte?“ spýtala sa ma sporo odetá česká dievčina s dlhými čiernymi vlasmi. „Skrátka pre to, aby ste vedeli, že na vás niekomu záleží a že nie ste tu zabutnuté. Bohu na vás záleží. A tiež, že ste veľmi vzácne, nie preto koľko vám platia, ale len pre to, kým ste.“ Vykoktala som zo seba rozpačitú odpoveď. Teraz uz na mňa hľadeli štyri páry očí a ja som mala pocit, že mi vidia až do žalúdka. Ich oči sa leskli, možno slzami, možno alkoholom...neviem. No viem jedno, boli to oči celkom ako tie moje, hladné po tej ohromujúcej láske, po ktorej kričí vnútro každého človeka, bez rozdielu.

V inom podniku bola konverzácia veľmi krátka. Mladá bratislavčanka bola tak v mojom veku. Vraj ešte študuje a cez víkendy si privyrába na hraniciach. Dídžeji v „bordeloch“ majú celkom prefíkajnú stratégiu. Akonáhle vidia, že dievča si neplní pracovné povinnosti, zahrajú „jej pieseň“ na ktorú dievča musí v momente odísť ku tyči a tancovať, inak bude platiť penále. Trvalo asi minútu kým zaznela „jej pieseň“ a mladá bratislavčanka sa presunula na pódium. Jej výkon zrejme zapôsobil, keďže po chvíľke odkráčala z miestnosti s novým zákazníkom.


Dievča v jednom s najväčších „verejných domov“ v okolí mi nerozumelo takmer nič. Pôsobila na mňa ako zatúlané mača v lese. Vraj je z Moldovska no nehovorí ani pol slova žiadnym z okolitých jazykov (mimochdom, boli by ste prekvapení ako sú rečovo tieto dámy zdatné! Mnohé sa dohovoria viac ako ja). Na obrovskom plátne vpravo sa neustále premieta porno. Náročky si zastanem chrbtom a v duchu rozmýšľam ako sa sem asi toto dievča dostalo, kto ju tu „zapredal“ a jedinému posolstvu, ktorému asi rozumie, je len názorná ukázka za mojím chrbtom. 24 hodín denne.

Ešte stále je mi z toho všetkého smutno. Čím to je, že ja som na tejto strane dvier a ony na tej druhej? Kde sa stala chyba? Čo sa deje v ich mysli a srdci, keď sa už roky pohybujú v týchto sférach, na tvári voskový úsmev a za očami potoky sĺz hnevu a nespravodlivosti...


Som rada, že sme o nás vedia. Vedia kam ísť, na koho sa obrátiť ak sa z tejto situácie chcú dostať. No je to neuveriteľne dlhý a namáhavý boj o prežitie. Som rada, že aj keď sme my zmizli v nedeľnej tme, príbehy na povzbudenie zostanú v ich rukách a môžu hovoriť o pravde, ktorá vo svetle neónov a alkoholu vyznieva takmer nehanebnejšie ako ich drobné kúsky oblečenia. My odídeme, no Boh zostáva.

Prosím modlite sa za tieto dievčatá aj za prácu mojich spolupracovníčok, ktoré sa starostlivosti o „nočné dámy“ venujú denno denne. Ja som sa ku nim pridala teraz prvý krát no vidím, že je to dosť náročné.

Ďakujem(e).

štvrtok 11. februára 2016

Som späť! A so mnou aj Ana a Mara...

Priatelia, znova som na blogu!

Na chv
íľu som tieto stránky zanechala, zvačša lebo som nemala čas, energiu, inšpiráciu. Okrem iného isté projekty vyžadovali vyššiu opatrnosť ohľadom informácií na webe. No spolu s Arnoldom vravím „Ja sa vrátim!“ A vraciam. Teda, vraciam SA. 
(ps: dúfam, že vás môj úpadok slovenčiny celkom neodradí)

Ráno vstanem, osprchujem sa, mám stíško a.... znie to ako rozprávka .... teším sa do práce!!!
Je to najmä kvôli projektu, na ktorom teraz pracujem (popri iných) = ilustrácia detskej knizky!


Zoznámte sa s postavami Mačky a pudingu:


No, aby som nepredbiehala, začnime od autorky a toho, prečo táto kniha ide uzrieť svetlo sveta. Biljana je mladá žena, rómka, ktorá vyrástla v Srbsku, no počas občianskej vojny sa presťahovali/emigrovali do Chorvátska. V spojení s kresťanskými pracovnikmi v rómskych komunitách, sa rozhodla napísať príbeh, ktorý by bol blízky rómskym deťom a naučil ich niečo o tom, ako funguje svet, Boh a oni samotní. Formovanie detských sŕdc je v ich prostredí naozaj kľúčová záležitosť a na trhu naozaj nie je mnoho kníh, ktoré by boli písane s cieľovou skupinou Rómov, ak vôbec nejaké na trhu východnej Európy sú!

Príbeh je o cigánskom dievčatku (Ana), ktoré vyrastá s mamou Marou bez otca a nemá kamarátov, lebo má záľubu v kradnutí. Jeden deň ukradne stužky do vlasov a stratí aj poslednú kamarátku, ktorú mala. Po tom, ako v kostole počuje kázeň o kradnutí a čestnosti ju hryzie svedomie a doma sa ide priznať mame, čo sa stalo. NA to jej mama rozpovie príbeh o mačke a pudingu a o tom ako krôčik za krôčikom drobnými kompromismi sme bližšie ku hriechu (prirovnáva to ku ujedaniu z pudingu, ktorý jesť nemala a napokon vinu hodila na mačku). Na to dievča vezme stužky naspäť a príbeh sa končí odpustením a obnoveným priateľstvom (a čistým svedomím).

Je tu kopec aspektov príbehu, ako napríklad :
„ ľudia ťa odsudzujú za skutky ako kradnutie, nie za to aká si národnosť“
„úprimnosť a dôvera je dôležitý základ priateľstva“
„vyrastanie bez otca má vplyv na charakter dieťaťa“
„odpustenie!“

Atď. Každopádne, tento projekt sa bude zrejme chvíľu ťahať a autorka by rada tieto obrázky videla v ľudovom duchu, pretu sú viac dekoratívne ako realistické. Posúďte sami!

A teraz prestanem písať a idem naspať ku štetcom.